Hľadacia kniha (wimmelbuch) je tu

Ako dieťa som v hľadacích knihách hľadal celé hodiny. Najradšej som mal námestie a statok. Pri každom listovaní sa nájde niečo nové.

Teraz sa v takejto knihe dá hľadať sám seba, alebo babka, alebo vlastný pes, niekde medzi množstvom ďalších ľudí.

Od 30. októbra je tu hľadacia kniha. Postavy sa zakladajú rovnako ako pri obrázkovej knihe. Môže to byť vlastné dieťa, rodina, priatelia, ale aj vymyslené stvorenie alebo plyšová hračka. Potom sa vyberú miesta a na každej dvojstrane sú postavy niekde skryté.

K postavám sa dajú nahrať fotky, k miestam tiež. Napríklad z ihriska za rohom alebo z chalupy z minulej dovolenky. Potom sa v knihe znova hľadá vlastná dovolenka a je v nej celá rodina. Myslím si, že je to naozaj krásny darček a všetci pri stole sa pri ňom bavia, malí rovnako ako dedko.

Podcenil som, aké je to ťažké. V obrázkovej knihe je postava väčšinou vidieť veľká. V hľadacej knihe je maličká, ukrytá medzi množstvom ďalších ľudí a napriek tomu musí na každej dvojstrane vyzerať rovnako.

K tomu prichádza schovávanie. Umelá inteligencia na obrázky nenamaľuje postavu vždy presne na to miesto, kam ju chceme. Kto v knihe klepne na „Ukážte mi dedka“, chce ale aj naozaj vidieť dedka. Sedel som nad tým veľa večerov.

Okrem toho je taká dvojstrana pre tlač obrovská. Potrebuje mnohonásobok bodov obyčajnej strany knihy, aby boli ostré aj malé postavy pri okraji. To stojí veľa výpočtového času. Namaľovať celú hľadaciu knihu preto trvá výrazne dlhšie než obrázkovú knihu a každá strana sa potom ešte raz kontroluje.

Hotový ešte nie som. Postavy majú byť fotke ešte podobnejšie a na jednu stranu sa má zmestiť viac postáv. S prvou hľadacou knihou prišlo hneď prvé želanie: jedna rodina chcela, aby sa na každej strane dali nájsť naozaj všetci. To už funguje.

Väčšinu robím večer, keď syn spí, často dlho do noci. Prezerám si potom dvojstrany a sám hľadám.