Detská kniha s drevorytom cordel

Literatura de cordel je názov príbehov vo veršoch, tlačených do malých zošitkov. Názov pochádza z Portugalska, kde sa tieto zošitky na trhoch vešali na povrázky. V Brazílii sa tradícia rozvíjala od konca 19. storočia, najmä na severovýchode. Priekopníkom je básnik z Paraíby Leandro Gomes de Barros (1865–1918), ktorého zošitok z roku 1893 platí za najstarší známy brazílsky cordel. V roku 2018 zapísal brazílsky národný úrad pre kultúrne dedičstvo Iphan literatúru cordel medzi nehmotné kultúrne dedičstvo, výslovne aj s drevorezcami. Tradícia je teda dodnes živá.

Drevoryt v zošitkoch nebol od začiatku. Prvé vydania mali väčšinou ozdobné viňety alebo kovové štočky, ktoré mali tlačiarne tak či tak. Jednotlivé drevené štočky sa objavujú od roku 1907. Podľa Instituto Brasil Solidário sa vlastný drevoryt severovýchodu vyvinul od štyridsiatych rokov 20. storočia, pretože ponúkal jednoduchý a lacný spôsob, ako vyrobiť obrázky na obálky. Mnoho básnikov si začalo dosky rezať samo, sčasti improvizovanými nástrojmi.

Remeslo sleduje jasnú logiku: z dreveného bloku sa vyreže všetko, čo má byť na odtlačku svetlé. Zvyšné vyvýšené plochy dostanú farbu a odtlačia sa na papier. Jednou doskou možno ilustrovať nespočet zošitkov. Typické sú preto zjednodušené postavy, silné kontrasty svetlého a tmavého a stopy rezu, ktoré je vidieť ešte na hotovom odtlačku. Obálky sa často tlačia čierno na farebné papiere.

Od šesťdesiatych rokov sa tento obrazový jazyk dostal aj na výstavy a od sedemdesiatych rokov sa v galériách predávali jednotlivé listy. Umelci, ktorí z neho urobili vlastnú tvorbu, sú okrem iných J. Borges a Gilvan Samico.

Naše obrázky prenášajú tento dojem do súčasnej detskej ilustrácie a žiadny konkrétny drevoryt nenapodobňujú. Les, líška a lampáš sú náš vlastný výber námetov pre ukážkový obrázok a žltý akcent slnka a svetla lampy je náš prídavok, tradícia k nemu nič neviaže. Nič sa netlačí: obrázok vzniká digitálne a napodobňuje rezané línie.